Z môjho života

Dnes ráno som sa po zazvonení budíka ešte na chvíľu zababušila do paplóna a pokúšala si užiť posledné minútky ticha a samoty. V tom tichu však prišiel nečakaný hosť vo forme pocitov, ktorý mi dal odpoveď. Odpoveď na to, ako pomôcť svojej dcérke.

Prechod cez bojové pole

Posledné dva týždne sme obe prechádzali akýmsi nepoznaným územím, na ktorom som snáď použila všetky možné zbrane, aké existujú. Toto územie možno doslova prirovnať k bojovému polu, i keď na povrchu to až tak nevyzeralo.

Nebudem opisovať, čo sa dialo u mojej dcérky, ale u mňa. Vyhýbanie, zakrývanie, klamanie a manipulácia. Vôbec sa mi to nepíše ľahko a áno, aj toto som ja – viem sa dokonalo vyhýbať zodpovednosti, zakrývať miesta, ktoré nechcem, aby boli otvorené, klamať samu seba, že je to tak správne a manipulovať svoju dcérku tak, aby sa konečne rozhodla, no v prospech mňa. Pretože som mala ohľadom nej v sebe určitú predstavu, ktorej som sa nechcela vzdať, ktorú som nechcela pustiť. Ufffff…

Uväznená v bahne

Lenže jej pocity, emócie a slová vo mne spúšťali gombíky, ktoré sa mi vôbec nepáčili a zároveň ma vnárali hlbšie a hlbšie do môjho bahna, v ktorom som sa nevedela hýbať. Uväznilo ma a nútilo ma pozrieť sa na seba, ako to naozaj mám, čo skrývam, čomu sa vyhýbam, čo nechcem vidieť.

Videla som seba s obrovským strachom, ktorá sa bojí prevziať zodpovednosť do vlastných rúk, pretože to si vyžaduje urobiť konkrétne kroky – od pustenia očakávaní, predstáv až po komunikáciu s ľuďmi, ktorých sa „problém“ týka. Do ničoho takého sa mi nechcelo vôbec ísť.

Videla som seba, ako sa snažím so všetkých síl udržať starý (predtým fungujúci) stav, zahladiť dcérine pocity, zamiesť ich pod stôl, umlčať ich, zabiť v nej to živé… a zároveň aj tie svoje.

Videla som seba, ako sa snažím nahovoriť dcére, že to moje presvedčenie je správne, nech nájde v sebe silu povzniesť sa a nebrať veci tak vážne (akoby som to v tej chvíli ja vedela). Inak bude ľutovať…

Púšťanie predstáv a strachu

S kazdým momentom, v ktorom prišlo uvedomenie a spoznanie toho, prečo konám tak, ako konám, som sa nebadane približovala k svojej dcérke, k jej dušičke, k tomu, čo naozaj potrebuje. S uvedomením, že môžem pustiť svoje predstavy o tom, čo bude ďalej, čo povedia iní, s uvedomením, že môžem pustiť strach z toho, že jej nebudem vedieť pomôcť, prišlo v dnešné ráno pochopenie. 

Dotyk duše

Hosť, ktorý prišiel, doniesol celý balík pocitov a emócií, ktoré prežíva moja dcérka. Akoby som sa stala ňou a precítila som jej vnútorný svet. Prišla nekonečná láska a súcit, pochopenie, rozuzlenie, ako to má vo vnútri a čo jej pomôže na jej ďalšej ceste.

Jediné, čo potrebuje, je moja skutočná podpora a prijatie akéhokoľvek jej rozhodnutia, pre ktoré sa rozhodne. Potrebuje NAOZAJ cítiť, že je to tak. Nič viac, ani nič menej – len s láskou dôverovať jej pocitom, uznať ich a dať jej najavo, že pri nej stojím. Už to nie sú len prázdne slová, ale telesný pocit, ktorý ma vedie, že je to tak správne pre nás obe.

V tejto chvíli sa nebojím žiadnej búrky, ktorá príde. Mám v sebe silu nájsť správny smer, aby som z nej vyšla celá ja i moje deti. Ďakujem životu a mojej dcérke za túto školu, lekciu…