Nečakajme na potom

Cítili ste sa niekedy, že v tom, čo robíte, nie ste dosť dobrí? Že potrebujete viac študovať, viac sa vzdelávať a hlavne, že potrebujete získať papier o tom, že ste v danej veci odborník? Ocenenie, diplom, certifikát, hocičo, čo by zvýšilo vašu hodnotu a vďaka tomu sa budete cítiť dostatočnejší, hodnotnejší?

Keď budem mať diplom z vysokej školy, budem dôležitý, potrebný, oceňovaný. S certifikátom z kurzu budem mať konečne pocit, že som v danej veci profesionál a vďaka tomu budú ľudia využívať moje služby.

Poznáte ten pocit menejcennosti, keď sledujete svojich priateľov, známych či neznámych a v ich portfóliu je uvedené, že majú za sebou rôzne výcviky a školy a na stránke od vrchu až po spodok majú naskenované rôzne diplomy, osvedčenia a certifikáty? V tej chvíli sa cítite mizerne, pretože vy tých „dôležitých ocenení“ máte omnoho menej. Začínate špekulovať a rozmýšľať o tom, že sa musíte prihlásiť na ďalšiu školu alebo kurz. Pretože ešte stále nie ste dosť múdri na to, aby ste mohli robiť to, čo chcete.

Avšak po pár dňoch, možno aj hodinách, ako máte ten dôležitý papier v ruke, zistíte, že vám bol v skutočnosti nanič. Vaše odhodlanie robiť vysnívanú prácu tak či tak spľaslo a váš cieľ sa vám zrazu opäť javí ako nezrealizovateľný, nemožný.

Prečo ten pocit? Pretože mnohí z nás sú posadnutí vlastnými pochybnosťami a strachmi a zabúdame na to, kým skutočne sme. Vynárajú sa prekážky a začneme spochybňovať seba, či tú prácu ozaj chceme. Neraz sami seba presvedčíme, že to nebol najlepší nápad a so smútkom a frustráciou ho hodíme za hlavu. Pre istotu.

No čo ak to všetko, čo potrebujeme vedieť, už dávno vieme? Nehovorím, že netreba ďalej študovať, rozširovať svoje poznatky, zbierať informácie, inšpirovať sa a prenikať hlbšie do oblasti, v ktorej pracujeme. Aj tie kurzy, semináre, školy sú dôležité, len nie vtedy, keď očakávame, že až po ich skončení konečne nastane ten správny čas na to, aby sme začali konať.

Ak sme vo svojom živote objavili to, čomu sa chceme venovať, čím sa chceme živiť, čo nám prináša radosť, potešenie, naplnenie, nemusíme mať k tomu nutne potvrdenie, diplom, titul, že sme spôsobilí to vykonávať. Nemusíme čakať na POTOM, keď si už budeme myslieť, že svoju prácu budeme robiť super. Pretože z pohľadu našej mysle ten správny čas nemusí prísť vôbec.

Pretože to povolenie byť tým, kým sme, si môžeme dať len my sami. Stačí si dôverovať.

Ak si teda stanovíme zmysluplný cieľ a už nám k jeho naplneniu bránia len naše vnútorné prekážky, povedzme im: „Ďakujem vám, ale už vás viac nepotrebujem. Už ma nemusíte viac chrániť.“ Prevezmime moc nad nimi my, nech neovládajú oni nás, ale my ich. Pretože z vlastnej skúsenosti viem, že ak mi pri práci v hlave neustále blikajú výstražné znamenia, nebudem ju robiť naplno, nepocítim z nej radosť, nebude ma poháňať vášeň a zvedavosť, neposuniem sa ďalej. Naopak, pochybnosti o sebe ma budú brzdiť, neodvážim sa riskovať a nikdy nedosiahnem to, čo skutočne chcem.