Hry na schovávačku sú pre deti

Približne pred rokom a pol som sa ocitla v bode, keď som nevedela, kto vlastne som. Uvedomila som si totiž, že som celý život hrala všelijaké hry, len som neukazovala svetu svoje ozajstné ja –, až som na seba úplne zabudla. Prebudenie z ilúzie bolo bolestivé, no ďakujem za okolnosti, ktoré ma vtedy k nemu priviedli.

Odvtedy som sa dala na výpravnú cestu za poznaním svojej osoby spojenú s pozorovaním, skúmaním, hľadaním a prebádaním aj tých najskrytejších častí seba samej. Niekedy sa mi zdá, že sa nikdy nespoznám, že to ide veľmi pomaly, pretože sa stále pristihnem pri už dávno vytvorenom scenári a ja hrám hlavnú hrdinku 🙂 – som práve nepochopené či urazené dievčatko alebo tá, čo všetko vie atď.

Väčšinou mi to docvakne až spätne alebo počas toho, čo sa práve odohráva, a veľa vecí som si doteraz ani neuvedomila. No som vďačná, že sa vôbec pristihnem pri čine a môžem sa zmeniť a nastaviť inak – pravdivejšie a zodpovednejšie.

Všímam si, že čím ďalej kráčam po tejto sebaobjavnej ceste, tým viac ma to nepúšťa ísť proti sebe. I keď v niektorých pre mňa až príliš intímnych situáciách som radšej skĺzla do nejakej hry akoby som mala ukázať, ako sa naozaj cítim a čo potrebujem.

No pri tom som spozorovala jednu vec – ten čas, kým sa v danej situácii dokážem naozaj odhaliť, sa pomaly skracuje, až nastane bod, keď už nie som schopná poprieť samu seba, nech sa deje čokoľvek.

Osobné hry v našich vzťahoch

Kedysi som čítala knihu o osobných hrách v našich vzťahoch, v mnohých som sa našla a bežne to tak robíme všetci. Uvádzam jeden konkrétny príklad, ktorý sa bežne odohráva v našich domácnostiach.

Predstavte si, ako sledujete rozhovor dvoch ľudí – manželov. Akoby sa pred vami odvíjal film a títo dvaja ľudia sú hlavnými hrdinami príbehu. Žena niečo jasne vysvetľuje a gestikuluje. Jej manžel nemá náladu ju počúvať a netúži po ničom inom, iba zabuchnúť pred svojou manželkou dvere a zostať nejaký čas osamote. Vtom okamihu si vymyslí dôležitú robotu a odíde z miestnosti s tým, že už ten projet musí konečne dokončiť.

Izoluje sa od všetkých a vrhne sa do práce. No o pár minút sa otvoria dvere a manželka chce od svojho muža počuť vysvetlenie k ponožkám, ktoré opäť nechal pohodené v obývačke. Prerušenie manžela pri dôležitej práci spôsobí, že sa mu vymaže súbor alebo urobí v excelovej tabuľke chybu. Namiesto odpovede k ponožkám sa nahnevane otočí k manželke a zvýšeným hlasom na ňu vyskočí: „Vidíš, čo si spôsobila?!”

Keď sa podobné výstupy opakujú rok čo rok, rodina si postupne zvykne, že ocka musí pri práci nechať osamote.

Podstatné na tomto príklade je to, že vymazaný súbor nespôsobil votrelec, v tomto prípade manželka, ale manželovo podráždenie, ktoré mu ale prinieslo úžitok. Vinu za zmazaný súbor hodí na narušiteľa a má aspoň dôvod sa ho rýchlo zbaviť.

A na scéne sa takto objavuje každou chvíľou nová obeť, útočník, manipulátor, naničhodník, dobrák, či ten, ktorý to myslí naozaj dobre, večný smoliar, alebo provokatér. Vo vymýšľanie hier a ich variácií sme experti. No nie sú tieto hry na schovávačku už len pre deti? Neoberáme sa nimi o skutočné prežívanie každej jednej chvíle?

Prichádzam o spojenie

Vidím to tak, že každým takýmto odseknutím sa od seba prichádzam o skutočné spojenie s druhým človekom, a to v akomkoľvek vzťahu – osobnom, pracovnom, susedskom, kamarátskom…, v dôsledku čoho nemôžem prežívať to, čo skutočne chcem a po čom túžim. Že nepríde naplnenie, radosť, slasť… A mojou zodpovednosťou a zodpovednosťou každého z nás je to napraviť.

Veď chceme, aby náš život mal šťavu, či nie? Začnime teda a skúsme prejaviť a ukázať tomu druhému to, čo skutočne cítime. Nechajme sa vidieť tak, ako to naozaj máme vo svojom vnútri.

Ivana Ihnátová